Prológ

Miestnosť nemá okno a má dva stoly. Na jednom je papier základne, tenký, biely, bez vodoznaku, a atrament, ktorý za päťsto rokov nezhnedne a schne pomaly. Na druhom ležia hárky, z ktorých má odpisovať. Muž, ktorý jej ich priniesol, nesedí. Stojí pri dverách s rukami za chrbtom a číta jej z papiera, ktorý drží tak, aby naň nevidela.

„Predpis 6.2.4.“

„Viem.“

„Odpisujete vlastnou rukou. Riadok po riadku. Nič sa nevynecháva, nič sa neopravuje. Ani pravopis.“

Žena si sadne. Hárok je fotokópia, sivá, s okrajmi stmavnutými od skla, cez ktoré ho snímali. Písmo na ňom pozná, lebo je jej. Predtým, než začne, prečíta ho celý, hoci to nemá v pokyne, a muž pri dverách ju nechá.

Na prvom hárku je číslo tímu a pod ním veta. V predlohe má tá veta dve slová podčiarknuté a ona ich podčiarkne tiež, jedným ťahom, ako sa podčiarkuje v cudzom liste, ktorý sa odpisuje pre súd. Na druhom hárku sú mená, ako ich píše základňa, krytie za čiarkou. Anna Weberová, vdova, zo Saska. Thomas Fischer, majster, brat vdovy. Klara, sestra vdovy. Markus, sluha. Andreas, kníhkupec z Norimbergu. Pri každom mene je jedno slovo, ktoré nie je v nijakom predpise. Pri mene Thomas Fischer sa jej pero zastaví na dĺžku jedného dychu. Potom napíše to slovo tak, ako je v predlohe, a ide ďalej.

Odpisuje presne. Tam, kde je v predlohe slovo prečiarknuté a napísané znova, prečiarkne ho a napíše znova. Tam, kde sa v predlohe rozpil atrament, nechá atrament rozpiť sa; nevie, ako sa to robí, a urobí to. Ruka jej ide rovno a toto je celý výcvik.

Keď skončí, muž pri dverách jej podá prúžok papiera, úzky ako palec, a hovorí; do svojho papiera sa pritom nepozrie, lebo túto vetu už pozná naspamäť.

„Obal. Meno a mesiac. Paličkovým písmom.“

Napíše na prúžok jedno meno a jeden mesiac písmom, ktoré základňa učí preto, aby nebolo ničie. Meno nie je jej. Mesiac ešte nenastal. Muž hárky vloží do puzdra, puzdro do kože, zviaže motúzom, prúžok prilepí na kožu a celé to zaleje voskom po obvode tak, ako je to na fotokópii, ktorú sníma niekto o päťsto rokov neskôr. Potom to odnesie do miestnosti na druhom konci chodby.

„Kto to uloží?“

„Nie váš tím.“

„Kedy?“

„Skôr.“

Chvíľu sedí pri prázdnom stole. Potom sa spýta to, na čo má podľa pokynu právo, a on jej odpovie tak, ako má podľa pokynu odpovedať.

„Je to doložené?“

„Je to doložené.“

„Aj to, čo je podčiarknuté?“

„Aj to.“

Vstane. Za dverami je chodba a na jej konci karanténa, dvadsaťjeden dní bez okna, s uzdou a lopatou, ktoré tam sú práve na to, aby ruky nezmäkli. Štyria tam už sú od rána; ona ide o deň neskôr a nikto to nezapíše. Má na sebe šaty vdovy, drsné, a šatku uviazanú tak, ako sa viaže v Sasku. Do komory pôjde so štyrmi ľuďmi, ktorých mená práve odpísala vedľa svojho.

Predloha sa o mesiac vráti na policu, z ktorej ju vzali. Rozdiel medzi ňou a tým, čo práve odniesol, nikdy nikto nenájde, lebo nijaký nie je.