Prieskum
Richtárova izba mala okná do námestia a na Turíce ich otvorili, takže k jahňaťu na stole išiel dym od huty a zvony z troch kostolov, ktoré nezvonili rovnako. Domácich bolo pri stole šesť: richtár, jeho žena, dvaja valdbürgeri z rady, farár a mestský pisár, ktorý nejedol, iba počúval. Hana sedela v jediných čiernych šatách, jedla pomaly a rátala. Nie sústa. Otázky. Richtár ich kládol po nemecky, ako sa hovorí s cudzincom, a ona odpovedala freiberskou nemčinou, ktorú sa učila štrnásť mesiacov a ktorá v tejto izbe znela ako jazyk odinakiaľ. Tak mala znieť.
Odkiaľ. Z Freibergu v Sasku. Ktorá farnosť. Svätý Peter, na hornom konci mesta. Manžel. Michael Weber, majster v hute na Mulde, zomrel minulú jeseň na kašeľ, ktorý mal dvadsať rokov. Kto ho učil. Majster Schwabe, ktorý ešte žije. Prečo do Uhier. Lebo striebro sa z Freibergu sťahuje do Jáchymova a majstri za ním, a kto nechce tam, kde je viac majstrov než rudy, ide tam, kde je viac rudy než majstrov. Kto to dosvedčí. Farár u svätého Petra a majster Schwabe, obaja vo Freibergu; list tam a naspäť trvá dlhšie než leto.
Bolo jahňa, lebo boli Turíce, pstruh pre parádu a víno z juhu, ktoré richtár nalial sám a povedal, že je z Budína. Hana pochopila, že to je cena. Pili ho pomaly.
Starší valdbürger, ktorý jedol a mlčal, sa spýtal na baňu. Nie ako richtár; ako človek, ktorý baňu má. Hana povedala meno, ktoré sa naučila, on prikývol a spýtal sa, koľko siah má šachta. Tomáš odpovedal. Valdbürger prikývol znova, pomalšie, a Hana pod stolom rátala, koľko takých otázok legenda vydrží.
„Neposlali vás Fuggerovci?“ spýtal sa richtár.
„Nie.“
„Škoda,“ povedal starší valdbürger do taniera, a richtár sa naňho pozrel tak, ako sa pozerá na druhú stranu stola, keď pri ňom sedia dve strany. Práve sa jej spýtali, ku ktorej patrí. Nepatrila k nijakej. Vdova zo Saska s vlastným striebrom nebola od Fuggerovcov ani od haviarov, a to bolo jediné, čo sa tu nedalo použiť proti nej.
Potom sa spýtala richtárova žena.
Do tej chvíle nepovedala nič. Sedela na konci stola s rukami na bruchu, ako sedia ženy, ktoré rodili, a dívala sa na Hanu tak, ako sa ženy dívajú na ženy: na šaty, na ruky, na vlasy pod šatkou. A potom sa cez celý stôl spýtala tichým hlasom, ktorý všetci počuli, prečo má vdova také zuby.
Klára pod stolom chytila Hanu za ruku.
Zuby. Všetky, rovné a biele, v ústach ženy, ktorá má vyše tridsať a pochovala muža. Richtárka mala v ústach päť medzier a povedala to očami. Hana cítila Klárine prsty, studené, a v ústach každý zub zvlášť, aj ten, kde bola výplň, ktorú jej v základni vyvŕtali a nahradili niečím, čo bolelo tri týždne.
„V Sasku si ich umývame popolom,“ povedala. „Z bukového dreva.“
Richtárka čakala. To nestačilo.
„A Boh mi nedal deti,“ povedala Hana. „Každé dieťa stojí matku zub. Ja som nezaplatila ani jeden.“
Richtárka sa dívala ešte chvíľu. Potom sa jej tvár zmenila; nie na súcit, na niečo praktickejšie, na výpočet, v ktorom vdova bez detí vyšla horšie než ona so svojimi medzerami. Prikývla, farár povedal po latinsky niečo o Božej vôli a stôl sa vrátil k jahňaťu. Klára pustila Haninu ruku. Legenda vydržala. Nie preto, že sedela; preto, že stála niečo, čo sa dalo pri stole vidieť.
Štyri noci predtým bola tma, akú Hana nikdy nevidela. Zistila, že sa dá cítiť na tvári ako mokrá handra. Marek kresal dlho, lebo kresadlo držal po prvý raz mimo výcviku; potom knôt chytil a k loju sa pridalo mokré drevo a voda, ktorá kvapkala za stenou. Dve truhlice s tým, čo doba poznala, a tri batohy, ktoré sa v prítomnosti osôb neotvárali.
„Šesť mesiacov,“ povedal Marek pri kameni, ktorý pred minútou prestal byť dverami. „Do dňa.“
Ostatní sa pozreli na kameň. Hana sa pozrela na druhú stranu, kde sa komora zužovala do chodby a chodba sa po desiatich krokoch končila zásypom. Za ním, hovoril plán základne, vedie stará štôlňa dolu k mestu do pivnice domu, ktorý ešte nie je ich. Hana komoru premerala krokmi. Trinásť krokov na dĺžku, osem na šírku.
Pred svitaním vyšli druhou chodbou, tou, čo stúpala, k ústiu zarastenému lieskou na svahu Glanzenbergu a zišli lesom k dolnej ceste od Hrona. Keď zvonili na prvú omšu, kráčali po nej hore, päť cudzincov s dvoma truhlicami, ako ľudia, ktorí prišli po vode a posledný deň pešo. Štiavnica sa začínala hutou pri potoku, ktorá dymila skôr, než bolo vidieť domy, potom haldami, potom sírou, ktorá sa Hane usadila v hrdle a už tam zostala, a napokon zvonmi.
Trh pod kostolom svätej Kataríny mal tri tváre. Pekárka, ktorá vzala od Ondreja denár, obrátila ho k svetlu a povedala Bystrica, ako sa hovorí nadávka; minca bola z nových, ľahká, a v Bystrici sa za ňu haviari už rok búrili. Haviar bez palca na ľavej ruke, ktorý sa Tomáša po slovensky spýtal, či je od Fuggerovcov, a keď Tomáš nerozumel, ukázal na jeho ruky a zasmial sa; volal sa Matej z Hodruše a robil v šachte pod Glanzenbergom. A mladý muž v dobrom súkne, ktorý nič nekupoval a o ktorom kupec vedľa Ondreja povedal, že je od tých, čo ich vlani vyhnali od medi a čo sa k nej práve vracajú; trh okolo neho stíchol na šírku troch stánkov. Vdova so striebrom v truhlici a bratom hutníkom bola štvrtá. Hana videla, kam ju trh zaradil, na tvári hostinského skôr, než mu Ondrej zaplatil.
Hostinský Gregor prenajal vdove a jej sestre izbu vzadu; muži dostali lavice v šenku. Ondrej zaplatil týždeň vopred zlatým, ktorý Gregor zahryzol, obzrel a schoval rýchlejšie, než sa patrilo. Po dvore behalo dievča s džbánom, ktorý bol naň priveľký. Klára sa za ním pozrela. Hana nie.
Do huty ich vzal Kaspar, mladší z valdbürgerov, ten, ktorý pri obede mlčal inak než starší. Mal kuksy v troch štôlňach a hutu pri potoku, ktorú si viedol sám ako hutmajster, lebo k peci nepustí nikoho, kto by mu za plat klamal; na chrbtoch rúk mal vypálené škvrny ako jeho tovariši. Nech vdova vidí, čo z rudy vyjde, keď kupuje podiel. A nech to vidí jej brat.
Hana v hute vydržala hodinu, o hodinu viac, než dokázala dýchať. Pec hučala, síra štípala, na zemi ležali kôpky rudy, ktoré boli pre ňu kamene a pre Tomáša vety. Kaspar mu ich ukazoval bez slov: zdvihol, podal, čakal. Tomáš vážil v dlani, lámal, díval sa na lom proti svetlu od dverí, vracal.
Potom tovariši prepichli pec a Hana videla, ako Tomášove ruky robia niečo, o čom hlava nevedela. Zdvihol kus trosky, ktorá práve stuhla, rozlomil ju o kameň, pozrel sa, a bez toho, aby prestal pozerať, siahol po lopate, ktorú držal tovariš, a zmenil to, čo mal tovariš hodiť do pece. O jednu lopatu z inej kôpky. Tovariš sa pozrel na Kaspara, Kaspar prikývol a Tomáš si až vtedy uvedomil, čo urobil, vrátil lopatu, a ruky mu ostali vo vzduchu o chvíľu dlhšie, než mali. Hana nevedela, čo to bolo, a v jej krytí to bolo správne. Videla, čo vidieť bolo: Kaspar sa pozrel na trosku, na lopatu, na ruky a potom dlho na Tomáša, a celú cestu späť sa na nič nespýtal.
Večer prišiel do hostinca, sadol si k stolu vdovy a povedal to rovno, ako sa hovorí obchod. Kuksy v starej štôlni pod Glanzenbergom, o ktoré sa vdova zaujíma, jej predá za cenu, za akú sa predáva štôlňa bez rudy; má ich na krku od otca. Rada cudzej vdove dovolí kúpiť dom, lebo on sa za ňu postaví. Podmienka je jedna: majster Fischer bude v jeho hute. Nie ako tovariš, ako majster, na rok, pred radou a s rukou v jeho ruke.
„Videl som, čo urobil,“ povedal Kaspar. „Neviem, čo to bolo. Chcem to mať u seba, nie v Bystrici. Majster, ktorý mi odíde od pece uprostred roka, odíde ako dlžník, a dlžníka hľadá huta, rada a každý, kto mu nosil rudu.“
Tomáš neodpovedal, lebo vdova hovorí za dom. Hana povedala, že si to rozmyslí do rána, a keď Kaspar odišiel, ostala sedieť s pohárom. Mesto neprijalo vdovu preto, že jej farnosť sedela. Prijalo ju preto, že v jej dome bol muž, ktorého ruky chcelo mať u seba, a cudzinec, ktorého huta čaká každé ráno, je cudzinec, ktorého mesto drží. Krytie nie je to, čo povieš. Krytie je to, čo z teba chcú.
„To je 1.2.5,“ povedal Tomáš v izbe vzadu, keď boli sami. „Každý deň. Každá lopata. A rok, keď odchádzame v novembri.“
„Viem.“
„A ty to podpíšeš.“
„Zajtra ráno.“
Tomáš sa na ňu díval a Hana videla, že ho to nedesí. Že sa na to teší. Že je jediný z piatich, komu táto doba dáva to, čo doma nemal: pec, pri ktorej sa nemusí pýtať, iba nesmie povedať, odkiaľ to vie. Hana videla reťaz celú, od pece po november, a nepovedala nič, čo by mu tú radosť vzalo.
Dom pod Glanzenbergom bol po haviarovi, ktorého vzala štôlňa. Mal pivnicu, ktorej zadná stena nebola stena, ale nízke dvere zo starých dosiek, a za nimi tmu a pach, ktorý Hana poznala z prvej noci. Kúpa sa uzavrela pred richtárom a radou v sobotu pred Božím telom. Richtár povedal nahlas, že rada dovoľuje cudzej vdove kúpiť dom, lebo jej brat je majstrom v hute valdbürgera Kaspara; Kaspar s Tomášom si pred radou podali ruky a Hana povedala áno, po nemecky, pred všetkými. Ondrej vyložil na stôl štyridsať uhorských zlatých, platbu schválenú pred vyslaním; pisár ich najprv rátal a potom vážil a napísal do knihy jednu vetu, ktorú Hana nevidela, lebo vdova sa do mestskej knihy nedíva. O majstrovi nenapísal nič: brat u sestry nie je vec knihy, vecou knihy by bol cudzí majster prijatý do domu vdovy, a to sa v dome vdovy Weberovej v roku 1526 nestalo. Kuksy prešli o dva dni neskôr pred banským majstrom do banskej knihy, za cenu, ktorú Ondrej zapísal ako obvyklú pre štôlňu bez rudy, s druhou poznámkou, čo tá cena stojí.
Tomáš zišiel do pivnice v tú istú noc s kahancom tieneným dlaňou a vrátil sa po dvoch hodinách so špinou na kolenách. Štôlňa je priechodná tridsať siah a potom je zásyp, ten istý, z druhej strany. Matej z Hodruše, ktorý v nej robil ako chlapec, povedal za dve holby piva, že ju nezavalila skala, ale to, čo haviari nahádzali dnu, keď ju opúšťali. Tomáš to potvrdil: zásyp má na hrúbku šesť siah a je z kameňa, hliny a starého dreva a netreba naň želiezko a kladivko, iba lopatu a chrbát. Rúbanina pôjde do starého výlomu na boku chodby, dvadsať krokov od pivnice, kde je miesta na dvakrát toľko. A vzduch pôjde najprv hore, pod stropom, kde zásyp sadol a nechal medzeru na ruku; kým plameň kahanca líha k pivnici, ťahá to od komory a dá sa kopať; keď plameň stojí, Tomáš ide von a čaká. Tri týždne, ak bude kopať sám a v noci.
„Do zimy tu bude sucho,“ povedal a pozrel sa na Hanu, lebo to bola veta, ktorú povedal nechtiac. „Nie že by sme tu boli do zimy.“
„Nie,“ povedala Hana.
Klára sa spýtala, či sa oplatí kupovať drevo na zimu, keď v novembri odchádzajú. Hana povedala, že vdova, ktorá v lete nekúpi drevo, je nápadná. Bola to pravda. Nebola to odpoveď, a Klára to počula a nechala to tak.
Úzke okno bolo v sobotu o štvrtej ráno času základne, ako každý siedmy deň; ten čas sa v tomto meste nedal odmerať ničím okrem zvyku. Do komory sa z pivnice ešte nedalo prejsť; Hana išla hore, cez les, k ústiu na svahu, sama, lebo správu za tím nahráva vedúci.
V komore si sadla na truhlicu a nahrala, čo bolo. Tím na mieste. Dom v mestskej knihe, kuksy v banskej. Štôlňa z pivnice priechodná po zásyp, majster kope. Majster v hute valdbürgera na rok, pred radou; 1.2.5 každý deň, schválila vedúca. Tichý záznam vedie vedúca.
Potom vypla, čo mala vypnúť, a ostala ešte chvíľu sedieť. Kameň, ktorý bude dverami, stál v tme na svojom mieste. Hana sa naň nepozrela. Pozrela sa na zásyp, na strop, na miesto, kde kvapkalo, na trinásť krokov na dĺžku a osem na šírku. Dívala sa na komoru tak, ako sa vdova díva na dom, ktorý práve kúpila. Ostatní v nej videli dvere.
Základňa odpovedala v ďalšom okne dvoma slovami. Doložené. Pokračovať.
V mestskej knihe Banskej Štiavnice je za rok 1526 o vdove jedna veta: Anna Weberová zo Saska kúpila dom pod Glanzenbergom za štyridsať zlatých. V banskej knihe je druhá, o kuksoch v starej štôlni na tom istom vrchu. Tím nepoznal znenie ani jednej. Základňa poznala obe naspamäť.
Neposlala ich tam preto, aby sa zapísali. Poslala ich, lebo už zapísaní boli.