Budín
Mýto pod Svätým Beňadikom vyberalo opátstvo a mních, ktorý ho vyberal, sa na Ondreja pozrel raz, keď Ondrej zliezal z koňa, aby zaplatil, a druhý raz, keď naň sadal späť. Nepovedal nič. Nemusel. Andreas, obchodník s knihami z Norimbergu, sedel v sedle tak, ako sedia ľudia, ktorí sa to učili pol roka na dvore v inom storočí. Kôň, kúpený v júni od hostinského Gregora za cenu, ktorú Ondrej sám zapísal ako obvyklú, o svojom jazdcovi vedel všetko od prvého dňa. Hron tu bol široký a hnedý a cesta sa držala jeho brehu; brod pod opátstvom bol pre tých, čo išli na druhú stranu, a oni nešli.
Marek išiel o pol dĺžky za ním, ako ide sluha, a nehovoril. Nehovoril od Štiavnice. Na koni sedel dobre a to bola jeho chyba: sluha kníhkupca nesedí v sedle ako človek, ktorý v ňom velil. Nedalo sa s tým nič robiť, iba mlčať.
Cesta dolu Hronom trvala dva dni a krajina sa pripravovala na niečo, čo ešte nemalo meno. V dedinách zvonili v nezvyklom čase a pred kostolom v jednej z nich stál muž so zoznamom a pred ním chlapi bez zbraní. Ovos stál pod Levicami o tretinu viac ako v Štiavnici a hostinský to povedal ako cenu, nie ako správu. Ondrej zaplatil a nezjednával, čo bola chyba, ktorú videl hostinský aj Marek.
Dunaj prešli prievozom pod Ostrihomom. Hrad stál na skale nad vodou a mesto pod ním bolo plné koní, ktoré nepatrili mestu. Hostinský bral Ondrejovi koňa z ruky a povedal po nemecky, s prízvukom, ktorý bol domáci a Ondrejov nie, že kôň je lepší než pán. Potom sa zasmial a spýtal sa, či pán kupuje knihy.
„Je to vidieť?“
„Na chrbte, pane. Kupci sedia rovno. Vy sedíte ako človek, ktorý číta.“
Ondrej sa zasmial tiež, lebo Andreas by sa zasmial, a v noci ležal na slame a mal v hlave to, čo mu Hana povedala v komore pred odchodom, keď sa vrátila od úzkeho okna s tvárou, akú mávala po oknách. Zväzok z kráľovskej knižnice, o ktorom pramene hovoria iba to, že po Moháči zmizol. Knižnica, z ktorej sa už rozdáva; komu a za čo, pramene nehovoria. Majiteľ nedoložený. Kúpa prípustná podľa 4.1.4, cena obvyklá, tichý záznam.
„O človeku, od ktorého kupuješ, nevieme nič,“ povedala Hana. „To nie je poznámka. To je verdikt.“
Budín ležal pod hradom ako mesto, ktoré si zvyklo na to, že sa naň niekto díva zhora. Štvrtý deň popoludní stáli pred bránou, kde sedel za stolom tridsiatnik, vyberal kráľovské clo a písal. Dva kone. Kupec z Norimbergu. Tovar žiadny. Spýtal sa, aký kníhkupec vezie prázdny vak, a keď Ondrej povedal, že ide kupovať, prikývol, že tak zaplatí, keď pôjde von, a napísal meno. Andreas. Bolo to prvý raz, čo to meno napísal niekto, kto nebol zo základne, a Ondrej sa díval na pero, kým Marek nevzal koňa za uzdu. Mal pred sebou mesto, o ktorom čítal desať rokov, a nemal na to čas.
Norimberčania mali v meste ulicu a v ulici dvor a vo dvore Ulricha, kupca s vínom, ktorý hovoril nemčinou, ktorá už bola trochu z Budína. Ulrich Andreasa čakal. List od norimberského domu, ktorý základňa napísala tak, aby v Norimbergu nikto nikdy nedostal odpoveď, išiel v máji zo Štiavnice dolu Hronom s kupcom, ktorý vozil Ulrichovo víno hore; druhý, rovnaký, mal Ondrej v kabáte a Ulrich ho neotvoril. Nalieval, sťažoval sa na tridsiatok a na to, že vojsko kupuje víno na úver a ten úver je kráľ a kráľ platí tým, čo má. Ondrej sa spýtal, čo má.
„Knižnicu,“ povedal Ulrich a nalial. „A ľudí, ktorí ju čítali a ktorým dlhuje. Preto si tu, nie?“
Trh pod hradom bol ráno plný a Ulrich ním Ondreja previedol ako človek, ktorý ukazuje cudzincovi vlastný dvor. Medzi súknom a soľou stáli dva stoly s knihami. Za jedným Nemec z Viedne, za druhým dvaja muži v čiernom, ktorí predávali, čo mali, a tvárili sa, že to bolo vždy ich. Ondrej videl z diaľky väzbu, ktorú poznal z katalógu v základni, a išiel ďalej; verdikt znel na jeden zväzok a všetko ostatné na tom stole malo v prameňoch svoju cestu. Ulrich stál o krok ďalej a díval sa naňho, nie na knihy.
Večer vo dvore nalial a nepovedal nič o víne.
„Nie si kupec,“ povedal. „Kupec kupuje, aby predal. Ty si dnes na trhu držal knihu za tri zlaté, ako sa drží vec, ktorá sa nepredáva. Niekto ťa poslal po jednu knihu a dal ti na ňu peniaze, ktoré nie sú tvoje.“ Ondrej mlčal a Ulrich pokrútil hlavou, že ho to nezaujíma. „Aj ja predávam víno, ktoré nie je moje. Mihály deák z kancelárie píše kráľovi listy, ktoré nikto nečíta, a dostal za to knihu, ktorú nechce. Má syna, syn ide s kráľom a potrebuje koňa. Ja mám v maštali koňa a vojsko kupuje kone. Ty zaplatíš deákovi, deák zaplatí mne a ja o tebe nepoviem nikomu nič, lebo o ľuďoch, ktorí platia, nehovorím.“
To bol ten obchod. Zlato zo základne pôjde cez pisárov stôl do chlapcovej dlane a odtiaľ do Ulrichovej, a Ulrich ho previedol trhom nie preto, aby knihy videl Ondrej, ale aby on videl, kto ich berie do ruky. Andreas povedal, že dobre.
Vzal ho tam ráno po omši. Dom stál pod hradom v uličke a voňal atramentom a starým chlebom. Mihály deák bol muž po štyridsiatke, s prstami, ktoré mali atrament zažratý v ryhách tak hlboko, že už nikdy nebudú čisté, a s očami človeka, ktorý dvadsať rokov číta, čo píšu iní. Hovoril po latinsky a Ondrej mu odpovedal latinčinou zo základne, ktorá znela ako z knihy, lebo z knihy bola. Deák to počul. Kupec z Norimbergu, ktorý sa latinčinu učil z Cicera a nie z ulice, bol dôveryhodnejší než ten, ktorý sa ju naučil na trhu, a drahší.
Pri dverách stál chlapec. Sedemnásť, možno menej, otcove ruky bez atramentu, bosý na kamennej dlážke, lebo topánky šetril. Volal sa Bálint. S otcom hovoril po maďarsky a Ondrej rozumel každé piate slovo, čo bolo presne toľko, koľko Andreas smel rozumieť, a o niečo menej, než potreboval.
Zväzok ležal na stole v plátne. Mihály ho rozbalil rukami, ktoré to robili opatrne a bez lásky, ako sa rozbaľuje plat. Koža, doska, kovanie. Na prednej doske erb, ktorý Ondrej poznal z katalógov, ktoré ešte nikto nenapísal. Písmo rovné ako pravítko, iniciály, ktoré niekto maľoval mesiac, zlato na nich pravé. Text latinský, prepis gréckeho autora, ktorého Ondrej poznal a ktorého tento prepis o tri mesiace nebude poznať nikto.
„Dvanásť zlatých,“ povedal Mihály.
Ondrej mal v opasku dvadsať a v hlave tabuľku. Zväzok tejto váhy, tejto väzby, v tomto meste, v tomto mesiaci: šesť až dvanásť. Dvanásť bolo na hornom okraji tabuľky. Ale Andreas by zjednával. Kupec, ktorý nezjednáva, je nápadný ako kupec, ktorý nevie čítať, a Ondrej sa to učil pol roka a stále to robil zle.
„V Norimbergu za taký zväzok osem.“
„V Norimbergu nie je kráľovská knižnica.“ Mihály to povedal bez pýchy, ako fakt o počasí. „Toto nie je zväzok. Toto je plat za dva roky. Dvanásť.“
„Deväť. Väzba je poškodená.“ Nebola.
Mihály sa pozrel na väzbu, potom na Ondreja, a Ondrej pochopil, že sa tu nezjednáva o cene. Chlapec pri dverách povedal niečo po maďarsky. Ondrej rozumel jedno slovo: kôň. Mihály odpovedal dlhšie a chlapec sklonil hlavu a Ondrej rozumel ďalšie: kráľ. A potom, keď sa Mihály obrátil späť a hovoril už po latinsky, prišlo ostatné samo, nie z jazyka, ale z počtov.
„Syn ide s kráľom,“ povedal Mihály deák. „Kráľ dáva chlieb. Koňa nedáva. Chlapec bez koňa ide pešo s tými, čo idú pešo, a pán kupec vie, kde stoja tí, čo idú pešo.“
Ondrej to vedel presnejšie než ktokoľvek v tejto uličke, a to Andreas nesmel.
Predpis 4.1.3: cena obvyklá. Dvanásť bolo v tabuľke. Predpis 4.1.4: osud majiteľa sa nesmie zmeniť. Základňa o majiteľovi nevedela nič, a preto nevedela ani to, či práve teraz Ondrej sedí v jeho dome a mení mu ho. Tichý záznam. Pri stole v základni znel ten pojem ako výnimka. V uličke pod hradom znel ako to, čo je: ticho.
„Dvanásť,“ povedal Ondrej.
Vyložil ich na stôl. Mihály ich nepočítal. Posunul ich po stole synovi a syn ich vzal oboma rukami, ako sa berie chlieb, a Ondrej zabalil zväzok do plátna, do kože, do vaku, a odchádzal z domu, ktorý voňal atramentom, s vecou, ktorá podľa prameňov zmizla, s ôsmimi zlatými v opasku a s dlaňami, ktoré si z toho rána vedeli zapamätať iba dve veci: pergamen a mince.
Ráno na Ulrichovom dvore predával podomár prilby z voza a Ulrichov paholok viedol z maštale hnedého koňa, ktorého Ulrich kúpil na jeseň za víno. Bálint tam stál bosý a počítal. Vojsko kupovalo kone a kôň, ktorý by inokedy stál desať, stál v tomto týždni dvanásť. Prilba na voze dva. Chlapec mal dvanásť. Mince išli z jeho dlane do paholkovej; Ondrej vedel, kde boli pred šiestimi týždňami a kto ich razil. Bálint sa potom pozrel na voz s prilbami a podomár sa pozrel naňho a obaja vedeli, koľko je dva, a chlapec sadol na koňa s holou hlavou. Sedel v sedle ako človek, ktorý sa to učil od šiestich rokov, a Ondrej sa díval, ako sa to má robiť. Ulrich stál pri maštali a nepočítal nič; mal to spočítané od mája.
Marek vyšiel z maštale s ich dvoma koňmi. Pozrel sa na hnedého tak, ako sa pozeral na terén, a povedal: „Dobrý kôň.“
Bola to prvá veta od Štiavnice.
Pri bráne sedel ten istý tridsiatnik. Kníhkupec, ktorý si v Budíne kúpil jednu knihu pre seba, zaplatil clo z hodnoty dvanástich zlatých v denároch, ktoré mu z mešca ubudli všetky, a tridsiatnik napísal riadok: meno, jedna kniha, tridsiatok. Základňa tridsiatnikovu knihu v ruke nedrží. Ak sa zachovala, je v nej Andreas z Norimbergu a nič z toho, čo viezol.
V Ostrihome zaplatil nocľah s dvoma koňmi zlatým, lebo denáre už nemal, a hostinský, ktorý vedel, ako pán sedí na koni, mu vydal v nových denároch, jeden za jeden, ako vydáva ten, kto vie, že pán nebude rátať. Ondrej rátal. Andreas nie. Nespal. Čítal pri sviečke, ktorá stála denár z nových a ktorú kupec v noci nekupuje. Latinčina bola čistá, prepis bol starší než väzba a na okrajoch boli poznámky rukou, ktorú nepoznal a ktorá o tri mesiace nebude existovať nikde okrem tohto vaku. Pramene hovoria, že zväzok po Moháči zmizol. Nezhorel. Zmizol. Ondrej sedel v Ostrihome s ním na kolenách a bol ten, kto ho odniesol, a celú noc nevedel, či slovo, ktoré pramene použili, znamená záchranu, alebo iba jeho. V hrade nad mestom horelo svetlo a pri prievoze čakali vozy, ktoré ráno pôjdu na juh. Ondrej vedel, kam.
Nad ránom zaspal s prstom v knihe. Marek ho zobudil bez slova a Ondrej si až na prievoze uvedomil, že Marek celú noc sedel pri dverách.
Cesta späť hore Hronom trvala o deň dlhšie, lebo Ondrej vak držal pred sebou ako dieťa. Mýto pod Beňadikom zaplatil z nových denárov a mních ich obrátil k svetlu a vzal dvakrát toľko. V dedinách zvonili rovnako. Zoznamy pred kostolmi boli dlhšie.
V komore pod Štiavnicou zabalili zväzok do plátna a do kože a postavili ho na hranu do debny; do úzkeho okna sa v koži nezmestil a Ondrej ho rozobrať nechcel. Hana pre okno nahrala správu a čítala ju rovno, ako čítala všetko: kúpa vykonaná, cena dvanásť zlatých, obvyklá, majiteľ nedoložený, tichý záznam. Predtým sa ho spýtala dve veci.
„Koľko si ponúkol?“
„Deväť.“
„Prečo si dal dvanásť?“
„Lebo nepustil.“
Hana prikývla. To bolo obvyklé. Kupec bez vedomosti základne by zaplatil dvanásť alebo odišiel bez knihy, a Andreas bez knihy odísť nemal. O koni v správe nebolo nič; kôň nebol kúpa tímu. Základňa v ďalšom okne poslala dve slová. Záznam prijatý.
Ondrej sa Hany spýtal, či základňa vie, kam tie peniaze išli.
„Nevie, kam išli,“ povedala Hana. „Vie, koľko ich bolo.“
V septembri prišli do Štiavnice utečenci z Budína s tým, čo sa dalo uniesť. Jeden z nich bol Ulrichov paholok, ten, ktorý vzal od chlapca dvanásť zlatých. Paholok sedel v hostinci U zlatého koňa a hovoril po nemecky každému, kto platil pivo, čo videl, keď odchádzali. Ondrej mu zaplatil pivo a spýtal sa na uličku pod hradom.
Dom deáka bol prázdny, povedal paholok. Dvere otvorené. Nič v ňom, ani atrament. Nevedel, či odišiel, alebo ho odviedli, alebo išiel za synom. Nevedel, či sa syn vrátil. Dopil a hovoril ďalej o cle.
Brodaričova správa o bitke pozná mená. Kráľ, dvaja arcibiskupi, piati biskupi, baróni po mene. Koľko bolo tých bez mena, nevie ani on; základňa má štrnásť- až šestnásťtisíc, svoj odhad, ktorý nemá odkiaľ overiť. Mihály deák a jeho syn v nej nie sú. Základňa má o nich to, čo mala vždy: nič.
Ondrej má ich ruky.