Moháč
Cesta z Budína na juh páchla po víne a po mokrých koňoch. Štyri vozy, na každom šesť sudov, a dusno, ktoré medzi prehánkami ležalo na ceste ako mokrá deka; víno sa v ňom kazilo rýchlejšie, než ho Ulrich stihol predať, a cesta sa kazila s ním. Marek išiel vedľa druhého voza s rukou na bočnici, lebo tak chodí sluha. Tri dni chodil ako niekto, kto si vyberá, kam stúpi, a Ulrich mu na tretí večer pri ohni povedal, že Markus chodí ako človek, ktorý na tej ceste nechal koňa a ľutuje to. Bol to kupec z norimberskej kolónie, Ondrejov človek z júna, a vdovu zo Saska, ktorá vedela viesť účty, aj jej sluhu, ktorý vedel mlčať, vzal k vojsku bez otázky. Viezol víno pánom, ktorí mu dlhovali za jarné, a kupec, ktorý ide za dlhom, sa na nič nepýta ani sám seba.
Zo Štiavnice išli dolu Hronom štyri dni na koňoch, po ktorých Hana v Budíne dva dni nevedela sedieť; mestu povedala, že ide k norimberskému kupcovi za dlhom po mužovi, a mesto tomu rozumelo, lebo vdova, ktorá ide za peniazmi, je vdova, a richtár jej dal list. Vlastné kone nechali u Ulricha; sluha chodí pri vozoch pešo. Teraz sedela na prvom voze s knihou na kolenách a písala, čo Ulrich diktoval: komu sud, za koľko, kto zaplatil hneď a kto menom. Menom platili takmer všetci. Vojsko sa zbieralo pomaly, po kusoch, a každý kus mal svojho pána, ktorý mal svoj dlh. Marek tomu nerozumel a nemal rozumieť. Rozumel blatu. Rozumel tomu, kde cesta popri Dunaji drží a kde pustí, a koľko jazdcov prešlo pred nimi podľa toho, ako hlboko bol rozjazdený okraj. Videl to skôr, než sa stihol rozhodnúť, že to nevidí, a potom sa díval na svoje topánky. Za opaskom mal nôž, aký má každý sluha, a nič iné. To iné bolo v komore pod Štiavnicou, kde malo byť.
Verdikt dostali pred odchodom, v komore, úzkym oknom. Hana ho prečítala rovno, ako čítala všetko: o kupcoch pri vojsku pramene mlčia, o tíme tiež; tichý záznam. Svedectvo v rozsahu 3.1.6. O mieste, čase a odchode rozhoduje sprievod. Potom sa na Mareka pozrela a povedala, že sprievod je ona.
Každý cudzinec bol zved. Zastavili ich päť ráz za deväť dní, vždy iní muži s tou istou otázkou, a Ulrich vždy zliezol do blata, vytiahol list s pečaťou a džbán, hovoril po maďarsky pomaly a veľa, a strážcovia pili a dívali sa pritom na Mareka. Sluha, ktorý má všetky zuby a stojí rovno, je zbeh z niečej družiny, a zbeha sa pýtajú, komu patrí. Marek sa učil stáť krivo. Nešlo to. Telo sa po chvíli vždy narovnalo samo ako pustená ohnutá vetva a Hana mu raz v noci povedala, aby nosil na pleci vrece, kým to nepôjde bez neho.
Kočiš druhého voza, starý muž bez troch prstov na ľavej ruke, vytiahol z blata voz, ktorý Marek pol hodiny tlačil, tým, že koňom povedal dve slová. Na piaty deň mu bez slova vzal remeň z ruky a viac mu ho nedal.
Chlapec prišiel k ohňu na šiesty deň. Jeho stolica zo severu dobiehala vojsko po tej istej ceste ako víno, a keď sa večer utáborili pri vozoch, prišiel s džbánom, ktorý nemal čím zaplatiť, a s menom otca, ktoré Ulrich poznal. Ulrich mu nalial na meno. Bálint z Budína to nebol; Marek to vedel skôr, než chlapec otvoril ústa, podľa čižiem a podľa toho, že tento mal kabátec po otcovi, ktorý sa z poslednej vojny nevrátil. Mal šestnásť alebo sedemnásť rokov, koňa lepšieho než on, meč po otcovi a nemčinu z Levoče, kde dva roky nosil listy príbuznému, ktorý obchodoval s meďou: nemčinu kupcov, správnu a pomalú. Latinsky vedel lepšie. Sadol si k Marekovi, lebo Marek bol jediný pri ohni, kto sa ho na nič nepýtal.
Jedli spolu tri dni. Chlieb, slaninu, cibuľu, víno, ktoré Ulrich odpísal ako stratu. Chlapec hovoril o koňoch, o otcovi a o tom, že zajtra alebo pozajtra to bude. Marek počúval a odpovedal ako sluha: krátko, o ničom, so sklopenými očami. Išlo to ľahšie, než čakal, a to ho znepokojovalo viac než stráže.
Na rovinu prišli dvadsiateho ôsmeho augusta popoludní, v prestávke medzi dvoma prehánkami. Marek videl to, čo vidí sluha pri vozoch: tábor väčší než Štiavnica a hlučnejší než trh, kňazov s krížmi medzi ozbrojenými mužmi, dym z tisíc ohňov, ktorý sa nedvíhal, lebo vzduch bol ťažký od vody. Na východe, k Dunaju, sa rovina končila v močiari, ktorý po dažďoch vystúpil z brehov, a komáre boli ako ďalší dážď. Na juhu sa rovina dvíhala do nízkych kopcov a na kopcoch nebolo vidieť nič, čo by sa dalo pomenovať: pohyb, dlhý a pomalý, ako keď sa cez svah sťahuje tieň mraku, ale mrak stál. Keď sa vietor obrátil, prišiel po ňom zvuk. Nie hrom; niečo, čo malo rytmus, a pod tým hučanie, akoby ďaleko za kopcami tiekla druhá rieka. Hana sedela na voze a počítala pre základňu: vozy, sudy, stany, kone, cenu sudu tu a v Budíne. Čísla, ktoré mohol vidieť ktokoľvek, kto tam stál.
Marek počúval ten zvuk a telo mu odpovedalo skôr než hlava: nepokoj v lýtkach a medzi lopatkami, to, čo cíti človek, ktorý vie, ako vyzerá rozmočená rovina pod ťažkými koňmi, a stojí na nej. Vedel, čo vie. Mal to v hlave tak, ako má človek v hlave, že v zime sa umiera od zimy, a rovnako s tým nemohol nič robiť.
V noci sa tábor hádal. Zo stanov v strede, kde boli zástavy, bolo počuť hlasy, ktoré sa prekrikovali po maďarsky a po latinsky, niekto búchal do stola, niekto vyšiel von, kričal do dažďa a zase vošiel. Hana ležala pod vozom vedľa neho a rozumela. Nepovedala mu nič a Marek sa nepýtal, lebo nemal rozumieť ani jednému slovu. Kočiš spal. Ulrich počítal sudy, ktoré mu zostali, a hovoril, že zajtra sa bude predávať dobre, tak alebo onak. Chlapec prišiel neskoro, po tej hádke, a bol z nej veselý; vzal si chlieb, povedal, že zajtra to bude, a išiel spať k svojmu koňovi.
Dvadsiateho deviateho augusta, v deň sťatia svätého Jána, pršalo od rána. Kňazi slúžili omšu pod holým nebom a muži kľačali v blate; Marek kľačal s nimi pri vozoch, tam, kde kľačia sluhovia, a v správnom čase sa prežehnal, čo sa v Štiavnici naučil lepšie než všetko ostatné. Potom sa čakalo. Vojsko stálo vpredu na rovine tak dlho, že sa z tábora začalo nosiť víno k šíkom, a Ulrich poslal kočiša s vozom. Marek zostal pri účtoch a nosil vodu, ktorej bolo všade dosť.
Chlapec prišiel pred poludním, po víno pre svojich, s koňom za sebou. Bol mokrý a šťastný. Kým Ulrich plnil džbány, sadol si na bočnicu vedľa Mareka a spýtal sa, po nemecky, správne a pomaly, či by Markus útočil.
Marek zdvihol hlavu.
„Včera si sa díval na tie kopce,“ povedal chlapec. „Tak, ako sa díval otcov kapitán. Sluha sa tak nedíva. Nepoviem nikomu.“ Usmial sa. „Útočil by si? Dnes. Na to tam.“
Marek mal v hlave odpoveď. Nebola dlhá a bola dobrá a nebola na nič, lebo to, čo sa dnes stane, sa už stalo, a jeho odpoveď mala v predpise jedno slovo. Rada.
„Ja tomu nerozumiem, pane,“ povedal.
Chlapec sa na neho pozrel a chvíľu bolo ticho, a potom sa zasmial, nahlas, mladým hlasom, a tľapol ho po pleci.
„Nikto tomu nerozumie,“ povedal. „Dnes to bude jedno.“
Vzal džbány a koňa a išiel. Marek sa díval za ním, kým mu Hana nepoložila ruku na predlaktie. Jej ruka bola úplne pokojná. Potom zavrela knihu, zliezla z voza a povedala Ulrichovi, že vdova ide do Budína. Teraz, s účtami; víno je predané a žena pri vojsku v deň, keď to začne, je žena, ktorú si vezme, kto ju nájde. Ulrich sa pozrel na ňu, potom na Mareka, a nespýtal sa nič. Mal pri vozoch dva jazdecké kone, svojho a toho, ktorého viedol predať, a dal jej oba; vezme si ich v Budíne. Kočiš, ktorý sa vrátil s prázdnym vozom, osedlal hnedáka za čas, za ktorý Marek našiel popruh, a podal mu uzdu. Prvý raz mu niečo dal.
„Svedectvo,“ povedal Marek po nemecky, ticho, do sedla, ktoré doťahoval.
„O odchode rozhoduje sprievod,“ povedala Hana.
Deväť dní s vozmi, štyri na koni, verdikt, celá základňa, to všetko pre miesto, kde to začne, a hodinu predtým sa k nemu obracajú chrbtom, lebo chlapec videl, ako sa sluha díva na kopce. Marek si to spočítal presne. Vysadil Hanu do sedla a viedol jej koňa za uzdu vedľa svojho, cez tábor, popri prázdnych stanoch, na cestu pri močiari, na sever. Nikto ich nezastavil. Zved, ktorý odchádza, nie je zved.
Začalo to popoludní. Neboli ani hodinu cesty od roviny, keď to počuli: trúby, potom dunenie, ktoré nebolo hromom, hoci sa mračilo, a potom hluk, na ktorý nebolo slovo a ktorý stál za nimi na rovine ako stena. Marek zastavil koňa. Hana nie. Šla ďalej krokom, s tvárou dopredu, a Marek išiel za ňou a počúval chrbtom. Hluk mal tvar. Potom sa zlomil a mal iný, a Marek vedel, čo ten zlom znamená, tak ako vedel, kedy pustí cesta pod vozom, a nemal to komu povedať. Nevidel nič. Dve hodiny podľa slnka, ktoré Hana rátala medzi prehánkami. Potom sa hluk zmenil na ten, ktorý robia ľudia, keď bežia, a išiel za nimi rýchlejšie než oni. Cesta popri močiari, za sucha hodina, im brala celé popoludnie: kone šli v blate krokom a od chvíle, keď ich dobehli prví jazdci, išlo po nej viac ľudí, než sa na ňu zmestilo.
Potok ich zastavil podvečer. Deň predtým ho vozy prešli po náboje; teraz šiel cez cestu hnedý a rýchly, a tam, kde bol brod, sa voda točila v kruhoch. Hana z koňa nezliezla; nevedela by naň späť. Marek stál po kolená vo vode a hľadal dno, keď to, čo ich dobiehalo celé popoludnie, došlo k vode. Kone bez jazdcov. Potom jazdci. Potom všetci. Ľudia, ktorí ráno kľačali pri omši, vbiehali do vody na cudzích koňoch a kričali mená, na ktoré nikto neodpovedal; potok bral koňom nohy a ľuďom hlas a v tme, ktorá prišla skôr, lebo pršalo, nikto nevedel, kde je breh. Marek viedol Haninho koňa za uzdu, so svojím priviazaným za sedlo, a prešiel, lebo telo vedelo, ako sa ide cez vodu, ktorá chce koňa. Nevedel, ako sa ten potok volá. Nikto z tých, čo v ňom boli, to nevedel.
Na druhom brehu ležali muži. Tí, čo nevládali ďalej, a tí, ktorých priniesli iní a nechali. Volali. Po maďarsky, po latinsky, jeden po nemecky, vodu, jedno slovo, hoci voda bola všade. Muž s rukou, ktorá visela, sa postavil pred Marekovho koňa a hovoril a pozeral pritom na Mareka, lebo videl, že ten pri koňoch vie, čo robí. A Marekove ruky vedeli, čo sa robí s rukou, ktorá visí, a čo s krvou, ktorá tečie tak, ako tiekla tomu vedľa. Predpis to vedel tiež. Pomôcť mu bol zásah. Odmietnuť ho tak, ako by to neurobil nijaký sluha, bol zásah. Zostávalo odísť bez odpovede.
„Nie sme tu,“ povedala Hana po nemecky, ticho, dopredu, do hrivy koňa.
Marek pobádal koňa a muž s rukou ustúpil, lebo kôň bol väčší než on.
Sever bol plný ľudí, ktorí išli tým istým smerom. Budín sa štvrtý deň vyprázdňoval po lodiach a po ceste. Kone nechali na Ulrichovom dvore u paholka, ktorý im vyviedol ich vlastné, a Ulrich prišiel ešte v ten večer, na koni z postroja, s kočišom za sebou a bez sudov. O bitke povedal iba to, že sa nepredávalo. Na druhý deň išiel s nimi hore Dunajom do Ostrihomu, kde mal dlžníkov, a tam ich držal: Hron šiel po dažďoch vysoko, prievozy stáli a cesta hore bola plná tých, čo utekali prví. Kupci z Ostrihomu vyšli skôr a správu niesli oni. Ulrich ich pustil, keď klesla voda a prešla prvá vlna. Hore Hronom išli štyri dni a Marek mlčal všetky štyri. Hana ho nechala. Do Štiavnice prišli okolo štrnásteho septembra s utečencami z juhu; mesto už vedelo, kupci boli v ňom pred nimi. Vdova Weberová sa vrátila s dlhom po mužovi vyplateným napoly, čo je presne toľko, koľko vdova z Budína prinesie, a richtár sa nepýtal na nič iné než na Turkov.
V komore, pri lampe, nahovorila svedectvo do záznamníka, ktorý bol tam, kde mal byť. Marek počúval. Bolo správne. Čas: popoludní, v deň sťatia svätého Jána. Trvanie: dve hodiny podľa slnka, z cesty na sever. Počasie: prehánky deväť dní, dážď v deň bitky, cesta blato, potok rozvodnený. Terén: rovina, na juhu kopce, na východe močiar. Počty: vozy, stany, cena sudu. Rozhodnutia: hádka v noci, útok popoludní. Priebeh nepozorovaný, odchod pred útokom, rozhodnutie sprievodu. Nič, čo by nevidel ktokoľvek, kto tam stál, a menej, než videl.
Keď skončila, Marek povedal jednu vetu a Hana ju po chvíli zopakovala do záznamu, rovno.
„Jeden z nich sa ma spýtal a ja som mu neodpovedal.“
Základňa v ďalšom okne odpovedala: záznam prijatý, svedectvo neúplné, jedna veta odstránená.
Potok, cez ktorý v tme prešli, sa volá Csele.
Základňa to má z mapy, nie z prameňa. Z prameňa, z Brodaričovej správy, má kráľa Ľudovíta utopeného na úteku v rozbahnenom koryte, dvoch arcibiskupov, piatich biskupov, barónov menom. Štrnásť- až šestnásťtisíc mužov má číslom, ktoré je jej odhad, nie Brodaričov. Chlapec v otcovom kabátci nemá meno, takže nie je doložený nikde, a vo svedectve bitky nemá miesto to, čo nie je doložené.
Nikto Marekovi nepovedal, ktorá veta v predpise je jeho.