Dieťa
Izba za hostincom U zlatého koňa mala jedno okno a to bolo zavreté, lebo mesto verilo, že chorobu nosí vzduch. Klára verila niečo iné, ale mala ruky v studenej vode, na stole plátno a sušenú materinu dúšku a na lavici pri stene ženu s opuchnutým kolenom, ktorej práve po nemecky hovorila, že je to v Božích rukách. Naučila sa to hovoriť za štyri mesiace tak, aby jej to netrhalo ústa. Na začiatku to nešlo. Teraz to znelo ako niečo, čo Klara zo Saska, sestra vdovy Weberovej, hovorí každý deň, lebo je to pravda a lebo nič lepšie nemá.
Hana tomu hovorila najlepšie krytie z celého tímu. Povedala to už v júni, keď sa Ondrej s Marekom vrátili z Budína: bylinkárka, ktorá nikoho nevylieči, je nenápadná ako kameň. Ženy k nej chodili, platili vajcami a chlebom, odchádzali rovnako choré a ďakovali jej, lebo bola pri tom. Mestský kúpeľník Lorenz jej nehovoril nič. Díval sa na ňu z dverí kúpeľa, keď išla okolo s košíkom, a Klára sa už dva mesiace nedívala späť. Kúpeľník púšťal žilou, trhal zuby a rezal vredy; bylinkárka varila. Kým to tak zostane, hovorila Hana, je to v poriadku.
Od polovice septembra mesto čakalo. Správa o Moháči prišla s kupcami z Ostrihomu a potom s utečencami z juhu, ktorí hovorili o Turkoch v Budíne a o tom, že idú hore Hronom. Neišli. Klára to vedela z papiera. Mesto to nevedelo. Kráľ bol nezvestný alebo mŕtvy a nikto nevedel, čo je horšie; kráľovná bola v Prešporku a mesto, ktoré bolo jej, nevedelo, komu bude patriť o mesiac. Richtár dal postaviť závory na dolnej ceste a poslal posla do Kremnice, zvony zvonili každé ráno inak a cena chleba išla hore, čo Ondrej zapisoval pre základňu s presnosťou účtovníka. Do izby za hostincom chodili ženy so strachom, ktorý nemal názov, a haviari s rukami, ktoré im nechal hunt a kúpeľník; Klára dávala obklady na strach a obväzy na to, čo zostalo.
Dievča priviedla matka vo štvrtok. Marta, sedem rokov, dcéra hostinského Gregora, ktorý im v máji prenajal izbu a v júni predal vdove Weberovej koňa za cenu, ktorú Ondrej označil za obvyklú. Klára to dieťa poznala. Behalo po dvore, nosilo hosťom pivo v džbáne, ktorý bol naň priveľký, a raz sa jej spýtalo, prečo má také biele zuby. Klára vtedy povedala, že v Sasku si ich umývajú popolom. Marta to skúsila a týždeň chodila s čiernymi perami.
Teraz stála pri stole a triasla sa. Tvár mala červenú, nie od plaču. Klára jej položila dlaň na čelo a vedela, koľko má, aj bez teplomera; ten ležal v komore v batohu, ktorý sa v prítomnosti osôb neotvára.
„Odkedy?“
„Od rána. Hrdlo ju bolí. Nechce jesť.“
„Otvor ústa, Marta.“
Dieťa otvorilo ústa. Hrdlo bolo červené a na jazyku boli malé zrnká, hrubé, svetlé, akoby ho niekto posypal krupicou. Biely malinový jazyk, hovorila učebnica. Zajtra príde vyrážka, na krk a na hruď, drobná a drsná ako šmirgeľ. O týždeň sa bude lúpať koža na prstoch. Ak dovtedy bude koho lúpať. Doma by to bola desaťdňová kúra a týždeň bez školy. Tu to bolo hrdlo, ktoré sa môže zavrieť.
„Studené obklady,“ povedala Klára. „Na hrdlo a na čelo. Nedávaj jej mäso. Vodu s medom, ak bude piť. A modli sa.“
Matka prikývla. Toto vedela. Toto boli veci, ktoré sa dali robiť.
Klára namočila plátno, vyžmýkala ho a položila ho dievčaťu na krk. Marta zasyčala od chladu a potom sa oprela o matku. Klára jej upravila obklad a ruky mala pritom celkom pokojné, a to bola tá časť, ktorá jej v noci nedala spať. Nie to, čo vedela. To, že ruky to už vedeli robiť samy.
Úzke okno bolo v sobotu o štvrtej ráno, ako každý siedmy deň. Na sviatok svätého Michala, keď mesto zúčtovávalo a zvonilo, ležala Hana dve hodiny pred úsvitom v komore s tvárou pri kameni, ktorý sa na desať minút stal dverami. Pri okne bývali v komore všetci; hostinec bol o dva domy nižšie a o piatej zvonili. Hana sa vrátila od kameňa k debnám s tvárou, akú mávala po oknách vždy: pokojnou a o niečo staršou.
„Základňa má verdikt.“
„Neposlala som otázku.“
„Neposlala si. Verdikt bol pripravený pred odchodom.“ Hana si sadla na debnu a hovorila rovno, akoby čítala. „Úmrtie osoby doložené. Účty farského kostola, rok 1526, v sobotu po svätom Františkovi: za malé zvonenie, za malý hrob, za sviece, od Gregora hostinského. Kniha je v štiavnickom archíve. Zásah neodôvodnený. Predpis 2.4.“
„Kto?“
„Kto, to tam nie je. Je tam, kto platil, aký hrob a kedy. Gregor má jedno dieťa.“
Klára sa dívala na lampu.
„Neodôvodnený,“ povedala. „Čo to znamená? Že zomrie aj tak?“
„Že to nie je tvoja smrť.“
„Je to moja škatuľka.“
Hana mlčala. V komore bolo počuť vodu, ktorá niekde v štôlni kvapkala už päťsto rokov a bude kvapkať ďalších päťsto, a Mareka pri stene, ktorý sa nehýbal tak sústredene, že to bolo počuť tiež.
„Koľko ich máme?“ spýtala sa Klára.
„Marek.“
„Dvanásť balení,“ povedal Marek. „Široké spektrum. Pre dospelých. Jedno balenie je päť dní pre jedného z nás.“
Klára to vedela. Vedela aj to, čo Marek nepovedal: že ten liek nie je pre deti, že na streptokok v detskom hrdle je zlý, že jedno balenie kapsúl, ktoré sa deliť nedajú, je pre sedemročné dieťa presne polovica kúry a že doma by za to prišla o diplom. Vedela to presne tak, ako vedela, že nič iné nemá.
„Nechcem liečiť mesto. Chcem jedno dieťa.“
„Nikto sa nepýtal, či zomrie,“ povedala Hana. „Pýtali sa, či zomrie, keď tu budeme my. Zomrie. Je to v účtoch kostola. Za malé zvonenie.“
Klára vstala, lebo sedieť sa nedalo.
„Ty tomu veríš.“
„Neverím tomu. Čítam to.“ Hana zdvihla hlavu. „Definuj pomoc, Klára. Dieťa zomrelo v roku 1526. Ty si to len videla.“
Tú vetu sa učili na základni. Pri stole v ich storočí bola rozumná. V komore znela presne rovnako, a to bolo na nej to najhoršie.
„Dobre,“ povedala Klára.
Hana sa na ňu pozrela dlhšie, než bolo treba, a potom prikývla.
„Inventúra je pri oknách,“ povedal Marek od steny. „Nehovorím, pri ktorých.“
Klára si vzala kahanec a šla hore, lebo o piatej zvonili a sestra vdovy, ktorá by chýbala na omši na svätého Michala, by bola nápadná ako kameň, ktorý sa pohol.
V noci zo soboty na nedeľu sedela Klára pri Marte. Vyrážka prišla, ako mala, na krk a na hruď, drsná pod prstami. Dievča horelo a hovorilo zo spánku o džbáne, ktorý nevládze uniesť, a matka sedela na druhej strane postele s ružencom, ktorý sa jej v rukách nehýbal. Klára menila obklady. Studená voda, plátno, vyžmýkať, položiť. Studená voda, plátno, vyžmýkať, položiť. Ruky to robili samy a Klára sa na ne dívala ako na cudzie.
„Je to v Božích rukách,“ povedala matke okolo polnoci, po nemecky, a matka prikývla, a Klára mala ruky prázdne, mokré, prázdne.
Potom povedala, že ide po čerstvú vodu, a vyšla k domu vdovy Weberovej, ktorý stál o dva domy vyššie, a zišla do pivnice, ktorá bola dôvodom, prečo ho kúpili, cez nízke dvere, ktoré Tomáš zavesil tak, aby nevŕzgali, do štôlne s kahancom tieneným dlaňou, popri Tomášovom novom úseku, kde ešte voňalo čerstvé drevo, až do komory. V komore nebola žiadna osoba. Batoh, ktorý sa v prítomnosti osôb neotvára, mala otvorený za pol minúty. Škatuľka bola v hornej priehradke, dvanásť balení, malé, ľahké, päťsto rokov ďaleko od toho, aby existovali. Vzala jedno. Zlý liek, málo, pre dospelých. Batoh zavrela tak, ako bol.
Hore v izbe rozpustila prvú dávku v mede a vode a dala ju dieťaťu piť po lyžičkách, lebo hrdlo bolelo, a matke povedala, že je to sirup zo Saska, z bylín, ktoré tu nerastú. Matka prikývla, lebo toto tiež vedela: cudzie byliny, cudzia bylinkárka, Božie ruky.
Dávala ho každú noc. V pondelok bola vyrážka aj na rukách a horúčka o niečo klesla, čo Klára zapísala do hlavy a nikam inam. V stredu sa Marta posadila a pýtala si chlieb. V stredu v noci dala Klára poslednú kapsulu a prázdny obal spálila v ohnisku hostinca, keď všetci spali; bola to jediná vec, ktorú v tom týždni urobila podľa predpisu. Ďalšie okno bolo v sobotu a Marek počítal. Vo štvrtok začal opuch na krku, na jednej strane, tvrdý a horúci, a Klára poznala aj ten, z toho istého odseku učebnice, kde stálo, čo sa deje, keď sa hnis zavrie za mandľou, a čo treba urobiť: otvoriť ho. Rezať. Bylinkárka nereže. Bylinkárka varí. Rezal kúpeľník a Gregor po neho vo štvrtok večer poslal, a Lorenz prišiel, pozrel sa na dieťa, pozrel sa na Kláru, ktorá stála pri stene s prázdnymi rukami, a povedal, že hostinského dcére do hrdla nôž nedá, nie pred cudzou ženou, ktorá by potom po meste hovorila, pod čím nožom zomrela. Priložil dieťaťu pijavice za uši a odišiel. V piatok Marta prestala piť. V sobotu ráno, keď sa Hana vracala od úzkeho okna s tvárou o niečo staršou, dievča zomrelo. Bol to deň zapísaný v kostolných účtoch pod zvonením, hrobom a sviecami.
Hana o tom nepovedala nič. Klára tiež nie.
Pohreb bol v pondelok. Malá rakva, štyria muži, ktorí ju niesli ľahko, a preto pomaly, farár, ktorý spieval po latinsky a útechu hovoril po nemecky, a mesto, ktoré prišlo, lebo Gregor bol hostinský a hostinského pozná každý. Klára stála vzadu s Hanou a Ondrejom, ako stoja cudzinci, ktorí majú v dome izbu, a dívala sa na sviece. Za zvonenie, za hrob, za sviece. Ondrej to nezapisoval. Bolo to už zapísané.
Po pohrebe prišiel Gregor k nej pred kostolom, s klobúkom v ruke, a povedal jej, že ďakuje. Že bola pri tom. Že Marta pred smrťou hovorila o Sasku a o bielych zuboch. A spýtal sa, či ten sirup z cudzích bylín bol dobrý. Klára povedala, že bol dobrý. Gregor prikývol a išiel. Lorenz stál dva kroky za ním a povedal mu do chrbta, po nemecky, aby si od tej ženy vypýtal fľašu. Gregor sa neobrátil.
V utorok prišla do izby za hostincom Dorota z dolnej ulice, haviarova žena, s chlapcom, ktorý mal červené hrdlo, a pýtala si sirup zo Saska, ten, čo mala Gregorova dcéra. Klára jej povedala, že sa minul. Že ho vozia z Freibergu a že stojí zlatý. Že to je v Božích rukách. Žena odišla s obkladom a Klára si umývala ruky, kým voda nebola teplá od jej rúk. V stredu prišla ďalšia. Vo štvrtok si vdovu Weberovú zavolal richtár: kúpeľník sa sťažoval, že cudzia žena lieči bez práva a predáva sirup, ktorý nikto nevidel. Hana zaplatila pokutu, jeden zlatý, sľúbila, že sestra bude odteraz variť len pre dom, a v mestskej knihe o tom nie je nič, lebo pokuty za také veci sa nezapisovali. V piatok stál Lorenz vo dverách kúpeľa dlhšie než inokedy a Klára sa prvýkrát pozrela späť.
V sobotu pred svitaním, pri okne, sedel Marek pri batohu a počítal balenia. Klára to videla, keď vošla, a Marek videl, že to videla. Nepovedal, koľko ich je. Zatvoril batoh a šiel k stene.
Hana pre to okno nahrala správu o incidente. Klára ju nepočula a nikdy nezistila, čo v nej je. Vedela, čo urobila ona. Základňa o týždeň poslala tretiu revíziu predpisu 2.4 a Hana ju v komore prečítala tak, ako čítala všetko: rovno. Potom papier zložila a povedala vetu, ktorá v predpise nebola: sestra vdovy Weberovej už nikoho neošetruje. Chodí do kostola, varí a nosí košík. Ak niekto ochorie, patrí kúpeľníkovi.
V kostolných účtoch za rok 1526 je v sobotu po svätom Františkovi jedna položka od Gregora hostinského a písmo je čitateľné.
Klára ten deň poznala skôr než matka. Nič iné v tomto meste nevedela lepšie než kúpeľník.