Komora

Malta nôž nevzala.

Tomáš skúsil škáru ešte raz, tentoraz hrotom, a čepeľ išla po nej ako po skale. Nedala sa škrabať, iba lámať, a lámala sa nasucho a naostro, na prach, nie na cesto. Malta, ktorú miešal v júni pri vchode do úkrytu, by mu ešte teraz zamazala čepeľ. Zdvihol kahanec. Preklad nad chodbou bol dubový a čierny, nie hnedý, a čierne býva iba drevo, ktoré stálo vo vode dlhšie, než si drevo pamätá. Osem stupňov, voda, ktorá kvapkala vždy na tom istom mieste, loj, a pred ním stena, ktorá nebola skala.

Bol to múr. Kameň kladený do malty po celej šírke chodby, od dna po strop, škárovaný tak, ako škáruje človek, ktorý vie, že to má vydržať a že sa na to nikto nebude dívať. Vo výške pŕs, v strednom kameni, bol vysekaný znak. Poznal ho. Sekal ho tri týždne v základni do bloku pieskovca, kým mu nešiel od ruky ako podpis, a v júni ho vysekal nad vchod do úkrytu, ako učí odsek 6.1: znak, ktorý má v každom storočí vyzerať ako znak haviara z toho storočia a v žiadnom ako niečo, čo tam nechal tím. Položil naň dlaň. Kameň mal ten istý hnedý povlak, aký voda nechá na všetkom, čo sa dlho nehýbe.

Nebol vedec. Keby mal číslo povedať tam, v hute, kde by ho niekto mohol skontrolovať, povedal by, že tento múr tu stál, keď sa richtár učil chodiť, a dodal by, že nie je od toho, aby to vedel presne. Bol to odhad človeka, ktorý videl dosť stien, aby vedel, kedy ho stena klame. Táto neklamala.

Nemal tu byť múr. Mal tu byť zával a za ním stará chodba. Hana to rozhodla v septembri, keď do mesta prišli prví utečenci z juhu a rada dala prezerať cudzie domy, či v nich nie sú Turci alebo, čo bolo pravdepodobnejšie, zlá minca. Pivnica cudzej vdovy by bola prvá. Úkryt potreboval sklad na to, čo nesmie zostať v dome, a druhý východ, ktorý cez dom nevedie vôbec. Stará štôlňa, v ktorej vdova kúpila kuksy, podľa starých haviarov vychádzala na svah Glanzenbergu a bola zasypaná, odkedy si v hute ktokoľvek pamätá. Vyčistiť ju až na svah bola práca do jari, po nociach, jeden muž a jeden hunt, a rúbanina do starých diel, kde po nej nepribudne halda. Tomáš ju robil od svätého Michala. Hunt mu dal Kaspar, hutmajster a valdbürger; starý hunt z huty; hunty behali po fošniach v tejto bani dávno pred Kasparom a Tomáš vedel iba to, ako sa o tridsať rokov nakreslia. V hute sa nikto nepýtal, načo majstrovi stará štôlňa. Povedal, že sú v nej zlé vetry, ako haviari hovoria vzduchu, ktorý zhasína kahanec, a že si tam nikoho neberie, lebo nechce nikoho vynášať. Baňa, v ktorej zhasína svetlo, je baňa, o ktorej sa nehádaš.

Hore v meste sťahovali stráže k závorám o hodinu skôr než v lete a richtár dal na dolnú cestu tretiu závoru. Hovorilo sa o tom, kto bude kráľ. V hute sa vážilo striebro ďalej, lebo striebro sa váži pri každom kráľovi. Tomáš bol cez deň majster Thomas Fischer zo Saska, ktorého Kaspar v máji vzal k peci a odvtedy nepustil, a bol jediný z piatich, kto bol v tomto storočí šťastný; vedel to o sebe s pocitom, ktorý pri stole po pohrebe nemal kam položiť. V hute sa mu nikto nepozeral na zuby. Pozerali sa mu na ruky, keď sa dotkol strusky, a išli a urobili, čo ukázal. Klamal o jednej veci: odkiaľ to vie. O tom, čo vie, nemusel klamať nikomu, a tu dolu tobôž nie, lebo kameň sa nepýta, iba odpovedá.

Zával bol suchý, hlina, kamenie a staré drevo, ktoré sa rozpadalo pod rukou, a vo štvrtú noc sa skončil. Tomáš ho odvážal hunt za huntom, s uchom pri strope, lebo staré drevo v závale nedrží nič a nepovie, kedy prestane. Chodba za ním sa delila: hlavná išla ďalej k svahu, plná toho istého, čo štyri noci odvážal, a bočná, nižšia, so stropom, ktorý sa mu opieral o plecia, sa po troch siahach skončila múrom. Tomáš stál pred ním s nožom v škáre a s prachom na čepeli a vedel, že sa práve dozvedel to, čo sa z kameňa dozvedieť dá. Zvyšok bol za ním.

Otvoril ho, lebo mu stál v ceste a lebo znak bol ich. Obe príčiny boli pravdivé a ani jedna nebola tá pravá. Kameň so znakom vybral prvý, škáru po škáre, špičkou želiezka, a položil ho na hunt znakom nahor. Za ním bol výklenok. Na výšku lakťa, hlboký po plece a široký ako dvere, s kamennou policou vzadu; miesto, do ktorého by sa zmestil batoh a všetko, čo nesmie zostať v dome, a ešte by zostalo. Bol suchý. Na polici stál zväzok: koža, zviazaná motúzom, zaliata voskom, postavená na hranu a nie naležato, aby voda, keby prišla, stiekla po koži. Presne tak, ako to učí príručka. Presne tak, ako by to uložil on.

Na koži bol pod voskom prilepený prúžok papiera a na ňom paličkovým písmom, ktoré základňa učí práve preto, aby nebolo ničie, stálo THOMAS FISCHER. Pod tým NOVEMBER 1526.

Bol október.

Sadol si na hunt so zväzkom na kolenách. Odsek 5.3.3 vedel tak, ako vedel, pri akej farbe strusky sa pec zatiahne. Správa nájdená v komore alebo v úkryte sa v teréne neotvára. Operatívec nepredpokladá, že je určená jemu, ani keď nesie jeho meno. Meno na obale je adresa pre základňu, nie pre operatívca. Vedel aj to, čo by nasledovalo. Zväzok v koži sa do úzkeho okna nezmestí; zostal by tu do širokého a Hana by v sobotu oznámila kameňu miesto, rozmer, obal a nápis. Široké okno bolo v novembri. Do novembra by tu ležala vec s jeho menom a on by o nej vedel, že tu leží, a nič iné. Potom by prišiel verdikt. Doložené. To by bolo všetko, čo by sa o nej kedy dozvedel, lebo základňa neposiela obsah, posiela verdikty.

Kahanec prskol. Doplnil loj z hrnčeka pri páse, zapálil znova a mal pred sebou hodinu svetla, možno menej. Hore bola Hana skôr než mesto; od pohrebu ju počul na schodoch vždy pred prvým zvonením. Človek v tme vec buď otvorí, kým má svetlo, alebo ju položí a odíde. Vzal nôž a prerezal vosk pozdĺž švu, ako sa reže, keď sa má dať zaliať znova. Ruky to urobili skôr, než v hlave dopovedal vetu, ktorú si odriekal. Mal ich na to naučené.

V koži bolo puzdro a v puzdre hárky. Papier bol tenký, biely, hladký, bez jediného vlákna z handry, aké má papier, ktorý sa kupuje v Budíne. Atrament bol čierny; dobový atrament do roka zhnedne, učili ich to pri inventúre: čo je naše, poznáš po tom, čo tu nemá byť. Tomáš držal v jednej ruke hárok a v druhej mal ešte prach z malty, ktorá mu neprešla pod nožom, a odmeral to tak, ako meria celý deň: múr bol starý ako richtár a papier v ňom nemal ani leto. Nebolo na tom čo domýšľať. Bolo to zmerané.

A písmo bolo Hanino. Poznal ho z lístkov na debnách, z tichého záznamu, ktorý písala každý večer pri lampe: úzke, naklonené dopredu, písmo človeka, ktorý píše rýchlo a nemusí škrtať. Písmo, ktoré sa v tomto storočí nedalo s ničím pomýliť, lebo sa ho v tomto storočí nikto neučil.

Na prvom hárku stálo 1526-A a pod tým veta, akou Hana písala tichý záznam, lebo inak základňa nečíta: široké okno, november 1526, komora, 04:00 času základne. Neotvorí sa. Doložené.

Ďalšie hárky mali v záhlaví dátumy. Nerozložil ich. Prvý stačil.

Prekvapený nebol. Cítil to, čo človek, keď sa mu pod nohami pohne výdreva: nie strach, ten príde neskôr, iba vedomie, že už stojí inde, než stál.

Potom uvidel druhé svetlo.

Nie dvere; tie zavesil tak, aby nevŕzgali, a nevŕzgali ani teraz. Svetlo, ktoré sa v štôlni pohybuje inak než jeho: nižšie, pomalšie, s dlaňou pred plameňom. Hana prešla jeho úsekom, kde ešte voňalo čerstvé drevo, prešla tým, čo zo závalu zostalo, sklonila sa pod nízky strop a zastala tam, kde sa jej svetlo stretlo s jeho. Videla hunt, kameň so znakom nahor, otvorený výklenok, kožu s prerezaným voskom a hárky na jeho kolenách. Videla toho dosť na 5.3.4 a on vedel, že to vidí.

„Zvonia o hodinu,“ povedala.

Nič viac. Nespýtala sa, čo tam je, ani prečo; obe otázky mali odpoveď v príručke a Hana nosila príručku v hlave ako plombu v zube. Držala kahanec a on skladal hárky presne tak, ako boli, na tie isté hrany, puzdro, koža, motúz. Vosk mal v úkryte, včelí, lebo príručka iný nepripúšťa; šiel poň popri nej a ona sa k polici ani nepohla. Zalial šev, postavil zväzok na kamennú policu na hranu, vrátil kameň so znakom do lôžka a zvyšné za ním. Robil to pomaly, lebo rýchlo sa to robiť nedá, a ešte pomalšie preto, že sa dívala. Malta sa vrátiť nedala. Ústie bočnej chodby zavalí zajtra v noci, kameňom a hlinou po strop na dva kroky, a zvyšok nechá, ako je; druhý východ povedie hlavnou chodbou, ako mal, a do jari bude vedieť, čo je v bočnej, a nikto iný sa tam nedostane. Hana svietila a mlčala, kým neskončil.

Šli hore. Ona prvá, s kahancom, on za ňou s prázdnym huntom, ako sa hunt necháva, keď sa má na druhý deň zdať, že sa nič nedialo. Pri nízkych dverách do pivnice zastala, lebo za nimi bol dom a v dome Klára, ktorá spala málo, a Marek, ktorý nespal.

Povedal jej to tam. Múr, znak, maltu, drevo, koľko rokov si myslí, meno, dátum, vosk, papier, písmo, prvý hárok. Hovoril tak, ako v hute hlási, čo je v peci: po poriadku a bez toho, čo si o tom myslí. Hovoril to preto, že to bolo jediné, čo vedel robiť, keď niečo videl, a preto, že sa jej chcel pri tom dívať do tváre.

„Predpis 5.3.4,“ povedala, keď skončil. „Nemal si mi to hovoriť.“

„Ty si to vedela.“

Hana neodpovedala. Dívala sa naňho s tvárou, s akou sa vracala od kameňa po každom okne, a Tomáš prvýkrát vedel, odkiaľ tú tvár má. Potom sa obrátila, vyšla hore schodmi a dvere za ňou nevŕzgli, lebo ich tak zavesil.

V hute stál v ten deň pri peci a ruky robili, čo mali. Kaspar sa ho spýtal, či mu je dobre, a Tomáš povedal, že v starej štôlni sú zlé vetry. Kaspar prikývol. Tomu rozumel každý. Večer sa vážilo striebro a Tomáš sa pri váhe prvýkrát pristihol, že počíta okná.

Bol jediný z piatich, kto bol v tomto storočí šťastný. Od tej noci bol jediný, kto vedel, prečo to nesmie povedať.

Základňa vedie rozvrh komory. Riadok pre október 1526 je obsadený: tím 1526-A. Riadok pre rok, ktorý Tomáš odhadol z malty, je prázdny. Základňa o tom prázdnom riadku vedela. Odsek 5.3.4 bol napísaný pre tento deň.