Portál sa neotvoril
Komora pod Glanzenbergom páchla po loji, po mokrom kameni a po piatich ľuďoch, ktorí sa večer umyli, lebo sa vracali domov. Hana sedela na debne najbližšie k stene a mala na kolenách zoznam. Zoznam bol v hlave, nie na papieri, lebo papier by tu zostal a čl. 2 hovoril, že nezostane nič. Rukopis z Budína na ňom nebol: Ondrej ho v septembri rozobral na zložky, vlastnou rukou, ako archivár nerobí, a tri soboty za sebou išla cez kameň zložka za zložkou, väzba naposledy, s Marekovým svedectvom z Moháča. Základňa to v ďalšom okne potvrdila jedným slovom. Zostal Klárin batoh, ľahší o to, čo z neho v októbri ubudlo, a o to, čo Marek pri inventúrach spočítal a nikam nezapísal. Tomášove nástroje zo základne, mince, šaty, v ktorých prišli, odpad za šesť mesiacov v dvoch vreciach. A správa v koži a vosku z výklenku, ktorá sa do úzkeho okna nezmestila a podľa 5.3.3 sa mala odovzdať v tomto, v obale, v akom bola nájdená. Tomáš ju včera vyniesol spod dvoch krokov hliny. Bola otvorená. To tiež bolo na zozname.
Päť ľudí, jeden kahanec, dvadsať minút do štvrtej. Marek držal v dlani hodinky, ktoré sa v prítomnosti osôb nevyberajú, a v komore nebola žiadna osoba, iba tím. Tomáš stál pri vchode do svojho úseku, kde ešte voňalo čerstvé drevo, a na Hanu sa nedíval od októbra. Klára sedela s batohom na kolenách ako s dieťaťom. Ondrej mal prvý raz od júna prázdne ruky.
Hore v meste spali. Mesto malo od minulého týždňa kráľa, o mesiac bude mať druhého, a banské mestá patrili kráľovnej Márii, ktorá svojho kandidáta už mala a čakala, kedy ho budú mať aj ony. Richtár dal zdvojiť stráž pri závore na dolnej ceste a cena ovsa išla hore, čo Ondrej zapisoval do hlavy pre základňu, ktorá to bude čítať o päťsto rokov. Hana to vedela lepšie. Základňa to už čítala.
„Štyri,“ povedal Marek.
Stena bola stena. Kameň, vlhký, s bielou žilou, ktorú Hana poznala ako čiaru na vlastnej dlani. V máji sa na desať minút stal dverami a oni cez ne prešli s batohmi. Odvtedy sa stával dverami každý siedmy deň, pre správy, nie pre ľudí. Dnes mal byť dverami pre ľudí. Hana sa dívala na bielu žilu a čakala, lebo predpis kázal čakať a lebo vedieť nie je to isté ako vidieť.
„Štyri desať.“
Nikto sa nepohol. Klára sa pozrela na Hanu a Hana sa dívala na stenu. Od mája mala v hlave dva kalendáre, jeden pre mesto a jeden pre seba, a dnes v noci sa stretli.
„Štyri dvadsať.“
Ondrej si sadol. Tomáš nie.
„Štyri tridsať.“
Marek zavrel hodinky a ten zvuk bol v komore hlasnejší než čokoľvek za celú noc. Potom už nikto nepovedal nič, až kým hore, ďaleko cez kameň, cez pivnicu a cez dom vdovy Weberovej, nezačali zvoniť na piatu. Mesto vstávalo. Mesto malo hodiny a tie išli.
„Predpis 7.1,“ povedala Hana. „Prerušenie.“
Vedela, že to povie presne týmito slovami, lebo si ich prečítala.
„Ty si to vedela,“ povedala Klára.
Nebola to otázka a Hana na ňu neodpovedala ako na otázku.
„Od mája. Od dňa pred odchodom.“ Hovorila rovno, ako čítala predpisy, lebo inak to nešlo. „V základni mi dali papier, pero a hárok, ktorý som mala odpísať. Mená, čísla misií, október, výklenok, november. Písala som to vlastnou rukou, lebo vo výklenku to bolo mojou rukou. Tomáš to našiel v októbri tam, kam to niekto uložil skôr, než sme prišli. Zišla som za ním, kým to mal otvorené, a nepovedala som mu, že to poznám naspamäť.“
Tomáš sa od steny neobrátil. Vedel to od októbra a to bolo jeho.
„Prečo si šla,“ povedal Ondrej.
„Lebo tam bolo aj to, čo urobíme potom, a niekto to mal urobiť vediac.“
„Čo ešte v ňom je,“ povedal Marek.
„Zima,“ povedala Hana. „Najprv zima.“
Marek sa na ňu díval tak, ako sa díval na kopec pri Moháči, keď z neho nebolo vidieť nič a bolo počuť všetko. Potom prikývol a Hana vedela, že neprikývol jej.
Hovorili do svitania; vdova s domácnosťou smie spať dlho, keď je november.
Marek najprv rátal. Hovoril pokojne a v číslach, ako hovoril všetko, a nikto ho neprerušil, lebo to boli jediné veci v komore, ktoré sa dali držať v ruke. Jedenásť balení; jedenásť dní pre piatich, keď ochorejú všetci naraz, rok a pol, keď nikto, a o rok a pol doslúžia aj tak. Zo stošesťdesiatich zlatých, s ktorými prišli, šesťdesiat a drobné; dvadsať v dome, ako káže strop, a strop od dnešnej noci nikto neskontroluje. Papier zo základne na dva roky, keď Hana bude písať ako doteraz; potom z trhu, ktorý nesie vlákno. Kôň pri tejto cene ovsa zje cez zimu päť zlatých a na jar bude stáť tri. Drevo. Loj. Soľ. Podiel v štôlni a huta, kde Tomáša platia týždenne ako majstra; z toho sa dá žiť, keď je päť ľudí jedna domácnosť. Potom dodal to, čo nebolo číslo: liek doslúži skôr než kôň.
„Naložili nás na šesť mesiacov,“ povedala Klára. Držala batoh tak, ako ho držala celú noc. „Rezerva je na to, keby okno meškalo. Nie na to, keby neprišlo. A vedeli to.“
Nikto jej neodporoval.
Potom chcel každý svoje. Marek pevnosť: mesto, ktoré nemá hradby, nemá kráľa a má striebro, potrebuje tento rok niekoho, bez koho sa nedá, a vec pod jeho kabátom by z nich takých urobila. Klára liečiť, jedno dieťa za druhým, kým sa batoh neminie, a potom ako Lorenz, len s čistými rukami; Martino meno nepovedala, nemusela. Ondrej Viedeň, kde je Norimberčan Norimberčanom a nikto sa nepýta, prečo má kníhkupec biele zuby. Tomáš baňu, lebo je jediné, čo tu vie robiť bez klamstva; ruda je ruda a voda tečie dole. Hana tichý záznam podľa 7.1: krytie do dvoch rokov dedičné, prostriedky do schránky po vrstvách, nič, čo by pramene zapísali inak, než to zapísali.
Počúvala ich a nesúdila, lebo nebolo čo. Každý chcel to, čo vedel robiť, a každý to chcel robiť tu, kde sa mu to šesť mesiacov zakazovalo. Základňa by na to mala jedinú vetu a Hana ju vedela naspamäť: rozhodnutie tímu bez vedúceho nie je rozhodnutie tímu.
„Rozhoduje vedúci,“ povedala.
„Vedúci rozhodol v máji,“ povedal Marek.
Hore zvonili na rannú omšu a nikto z nich na ňu nešiel, a to bolo prvé, čo sa v to ráno zmenilo.
Keď Hana o hodinu zišla do kuchyne, Marekov kabát na klinci nebol.
Klára bola na neskoršej omši, lebo sestra vdovy chodí do kostola každý deň od októbra a mesto to vie. Hana si vzala plášť a vyšla hore ulicou, ktorou vdova chodí na trh, iba rýchlejšie. November bol v Štiavnici mokrý a tmavý a od hút pod mestom bolo cítiť síru, ktorú si už nevšímala. V hlave mala vetu, ktorú si prečítala v máji a ktorú dnes povie nahlas, lebo je v správe.
Dobehla ho na schodoch radnice. Na námestí ležal mokrý sneh a stál trh, ktorý sa o kráľov nestaral: ženy s košíkmi, dym z pekárne, dvaja haviari, ktorí sa hádali po slovensky a prestali, keď vdova Weberová prešla okolo rýchlejšie, než vdova chodí. Na kamenných schodoch stál Marek v kabáte sluhu, s klobúkom v ruke, ako človek, ktorý ide niečo ponúknuť a vie, koľko to má stáť. Stráž pri dverách ho už videla. Hana ho chytila za rukáv, ako panie chytajú sluhov, keď niečo zabudli doma, a povedala mu jedinú vetu, lebo na schodoch radnice sa viac povedať nedalo.
„Richtár o tebe nepovie nič, do mestskej knihy za rok 1527 dá zapísať jednu vetu o našom dome a ty v nej nie si.“
Marek stál. Stráž sa dívala. Pod nimi sa dohadovali o cene ovsa.
Potom si nasadil klobúk, zišiel o dva schody nižšie k nej a išiel za ňou domov ako sluha za vdovou, dva kroky vzadu, a nepovedal ani slovo, lebo sluha na námestí nehovorí.
V komore Hana otvorila správu pred všetkými. Vosk, koža, papier zo základne a jej vlastné písmo, ktoré na tom papieri vyzeralo staršie než ona. Čítala rovno a nečítala všetko.
Široké okno tímu 1526-A sa v novembri neotvorí. Úzke okno po ňom tiež nie. Doložené.
Markus pôjde ráno po prerušení k richtárovi. Anna Weberová ho dobehne na schodoch radnice. Vráti sa. V mestskej knihe za rok 1527 nie je o obrane mesta nič; o dvadsať rokov si mesto opevní kostol, bez neho.
Marek sa nepohol. To už mal za sebou.
Andreas odíde na jar s norimberskými kupcami do Viedne, sám, bez kníh a bez mincí základne. Nie je v ničom, čo základňa drží v ruke. Mlčanie prameňov je doložené.
Ondrej natiahol ruku. Hana mu hárok podala a Ondrej si tú vetu prečítal sám, prstom pod riadkom, ako kupec číta zmluvu, ktorú už podpísal. Potom hárok zložil a vrátil ho. Sadol si na debnu, na ktorej v máji rátal, koľko stojí dom, a nepovedal nič, lebo nebolo v ktorom jazyku.
Anna Weberová prijme do domu druhého majstra. Mestská kniha, rok 1527. Jedna veta, so všetkým, čo taká veta má mať: kto, odkiaľ, kto zaňho ručí, čo platí. Hana meno preskočila. Bola posledná.
Hana zavrela správu. V komore kvapkala voda, ktorá kvapkala v máji.
„To je všetko,“ povedala. „Nič z toho neurobíme preto, že to tu je. Urobíme to, lebo sme to my. Tu je iba to, či to urobíme vediac.“
„Kto to tam uložil,“ povedal Ondrej.
Hana neodpovedala, lebo to v správe nebolo.
Nikto sa nespýtal, kto je druhý majster. Ondrej sa pozrel na Mareka, Marek na Tomáša a Tomáš na stenu.
O týždeň si vdovu Weberovú zastavil po omši richtár, pred kostolom, kde to videl trh. Spýtal sa, či má drevo, a potom sa tým istým hlasom spýtal, čo chcel jej sluha minulý týždeň na radnici; stráž ho videla na schodoch a stráž hlási cudzieho sluhu bez pána.
„Poslala som ho spýtať sa, či mesto najme na zimu ľudí k závore,“ povedala Hana. „Sluha vdovy má v zime málo roboty a rada by som, aby jedol za mestské.“
„Stráž máme z vlastných.“
„Tak mi to povedal.“
Klamala po nemecky, plynulo, ako sa naučila za šesť mesiacov, a richtár prikývol, lebo vdova, ktorá chce ušetriť na sluhovi, je vdova, akú mesto pozná. Bola to lož, ktorú krytie nežiadalo, prvá kvôli Marekovi, a Hana ju večer zapísala do tichého záznamu ako lož, lebo iné slovo tam nie je. Vedela od mája, že ju zaplatí. Aj tak jej prišla drahá.
V ten večer rozhodla, že z domu odíde všetko naraz.
V noci išlo do schránky to, čo malo ísť domov. Tomášove nástroje zo základne a šaty, v ktorých prišli; mince nie, lebo zima sa platí. Klárin batoh išiel celý, aj s prázdnym miestom po jednom balení; Klára ho zatvorila pomaly a nikto sa na ňu nedíval, lebo bol jej. Do sklenej rúrky z výbavy podľa 6.1, ktorú základňa dáva každému tímu s voskom a značkou, išiel film: rukopis z Budína celý, stránka po stránke, skôr, než po zložkách prešiel cez kameň, a tichý záznam za šesť mesiacov. Hana rúrku zavrela a zaliala. Prvá vrstva denníka išla v papieri a v páske s rokom, jej rukou od mája do dnešnej noci, uzavretá zvlášť, aby sa dala otvoriť bez tých, ktoré prídu po nej. Marekova zbraň išla posledná. Hana ju od neho nepýtala. Vybral ju spod kabáta, vybral z nej to, čo sa vyberá, položil obe časti na kamennú policu vedľa batoha a chvíľu tam nechal ruku, ako sa necháva ruka na koni, ktorý sa predáva.
Správu vrátila Hana. Sama, na miesto nálezu, na hranu, tak, ako ju tam Tomáš v októbri našiel a kde ju v októbri nájde. Tomáš zamuroval výklenok a urobil na murive značku podľa 6.1, tak, ako robil všetko, poriadne. Do tichého záznamu išla v ten večer jedna veta bez prívlastku: nález z októbra v úzkom okne neoznámený a správa prečítaná tímu, 5.3.3; prostriedky uložené za jednu noc namiesto po poradí podľa 7.1.2, 7.1.4; rozhodnutie vedúcej.
Trvalo to do rána. Malta bola miestna, kameň bol miestny, ruky boli Tomášove. Keď skončil, zhasol kahanec a chvíľu stáli v tme, ktorú Hana v máji videla prvý raz a teraz poznala ako vlastnú kuchyňu. Za múrom bol liek, ktorý nikoho nevyliečil, zbraň, ktorá nevystrelila, šesť mesiacov v skle a správa, ktorú ešte nikto nenašiel. Tichý záznam pokračoval na papieri zo základne, ktorého bolo na dva roky, a potom na papieri z trhu.
Vdova Weberová si na druhý deň dala doniesť drevo na zimu.
Štôlňa za komorou je uzavretá prvou vrstvou. Na murive je značka, ktorú banské mapy nevedú a ktorú základňa učí v odseku 6.1.
V mestskej knihe Banskej Štiavnice za rok 1527 je o dome vdovy jediná veta: vdova Anna Weberová prijala do domu druhého majstra. Meno v nej je.
Základňa túto vetu poznala skôr, než tím vyslala, a nevzala ho späť. Bolo to doložené.